Moje prvé stretnutie s medveďom v Bulharsku

 

V živote človeka sa stávajú rôzne udalosti, najmä ak radi cestujete. Rád chodievam do hôr a pri týchto potulkách zažije človek rôzne zážitky. Počas mojej dovolenky som navštívil destináciu Bulharsko. Bolo to veľmi užitočné, nakoľko sa stále chceme porovnávať s Rakúskom, Nemeckom, ale určite nie s Bulharskom. Táto krajina má svoje vlastné čaro. Ľudia tu žijú jednoducho a v pohode. Moja cesta do Bulharska začínala v Bratislave. Na moje prekvapenie sme niekoľko dlhých hodín dlho čakali na hraničnom prechode pri vstupe do Bulharska. Treba sa obrniť trpezlivosťou, nakoľko tú budete potrebovať v tejto krajine potrebovať. Rýchly ranný prechod cez Sofiu a už smerujeme do malej dedinky v ktorej už nie je asfaltová cesta. Jej názov je Melnik. Vládne veľké teplo ale aj veľká srdečnosť domácich. V popoludňajších rodinách si pozeráme neďaleko Melnika monastír - kláštor. Je tu prvá večera, ak by ste mali hlad tak tu by ste ho stratili. Tešíme sa z ubytovanie v malej dedinke, kde majú toaletu ako u nás, z čoho máme radosť, kvôli záchodom nás ubytovali v rodine, kde ste nemuseli ísť na suchý záchod.  Ak si myslíte, že v Bulharsku si kúpite mapu na každom kroku, tak Vás chcem upozorniť, že to tak nie je. Ak by ste natrafili na mapu pohorí Pirin, alebo Rila, tak ju kúpte hneď, lebo neskôr sa k nej nemusíte dostať. Ráno sa zobúdzame je to prvá noc v Bulharsku ak nerátame noc ktorú sme čakali na hranici. Ráno sa lúčime s našimi už srdečnými priateľmi z dedinky Melnik. Prídeme ešte niekedy??? To nik z nás nevie. Prechádzame cez mestečko Sandanski a nastupujeme na trek po horách v Bulharsku. Rok pred Bulharskom som bol v Švajčiarskom Zermatte, kde to bolo dosť vysoko. V pohorí Pirin majú veľmi dobre značené chodníky, určite lepšie ako v Alpách, na moje prekvapenie lepšie, ako v Tatrách. Prečo to tak  je???  Obyvatelia Bulharska nemohli cestovať do zahraničia, a tak turistika bola len v pohorí Pirin a Rila. Začíname v Pirine, ja mám šťastie, nakoľko som ešte večer kúpil mapu Pirinu. Hory sa tu veľmi podobajú na naše Nízke Tatry. Večer rozkladáme stany a bivakujeme. Večera začína tým, čo si kto doniesol. Skoro ráno vstávame a pokračujeme. Po dlhšej ceste stretám malú skupinku Bulharov. Najprv im pomáham prejsť skalné pole, idem veľmi rýchlo, ale ukazujem ako sa dá ľahšie prejsť. Po tomto skalnom poli skupinka usadá a ja dostávam pozvanie na malé občerstvenie. Rozprávame po rusky o Cyrilovi a Metodovi. Pri odchode mi nedá a ja pridávam za jedlo darček vo forme štvorfarebného pera. Vládne veľká radosť. Pomaly sa lúčim s milými ľuďmi, a tiež z Cyrilom a Metodom. Prechádzame popod chatu pod Vichrenom a opäť staviame stany. Opäť vyberáme zásoby, viedli sme dlhú diskusiu o tom ako sa atóm nachádza v dreve a prečo ho nevidíme. Vraciam sa do stanu, idem spať. Domáci pes šteká ako o dušu, tuším niečo sa vonku za stanom deje. Uvažujem čo to môže byť ak ten hafan v noci nespí, mám strach. Som sám v stane samozrejme, že nemôžem zaspať. Je tu ešte? Odišiel. Strach pomaly ustupuje a pes prestáva štekať. Zatváram oči a s malou dušičkou zaspávam. Mám vnútornú radosť z prekonaného strachu, ale až keď pominulo nebezpečenstvo. Tento pocit som ešte nezažil. Ráno sa dozvedáme o medveďovi. Tak predsa nás prišiel pozrieť. V týchto horách žije tiež medveď. Tento strach ma posunul a pri ďalších stretnutiach s medveďom už nebol taký veľký. Naša cesta smerovala ráno na Vichren – druhý najvyšší vrchol Bulharska. Potom cez Bansko do Rily, kde sa nachádza Musala najvyšší vrchol Bulharska. Dozvedáme sa o zlej situácii v Tatrách a tiež o povodniach v Bulharsku prostredníctvom televízie a výborného ubytovania v zruboch pod Musalou. Nasledoval výstup bulharskou lanovkou do krčmy Musala, cestou naspäť sa to strašne trasie, ale lanovka funguje. U nás by ju určite zastavili. Po Musale sa zastavujeme v jednom monastíre a prichádzame k ďalšiemu asi najznámejšiemu Rilskému monastíru. Všade je zákaz fotografovať, všade veľa policajtov, dostali sme aj takú malú pokutu zvanú bakšiš – je to pár pivových fliaš, ktoré sa dávajú ako dar strážcom zákona, aby ste mohli cestovať ďalej. Ako každá dovolenka aj tá naša sa končila o to krajšie, že sme na záver zostali v Sofii hlavnom meste Bulharska. Prichádza ku mne chudobný človek a ja mu dávam zopár mincí. Evidentne so spravil chybu, ja odchádzam a pozerám sa čo som spôsobil. K človeku prichádza policajt a evidentne sa mu nepáčilo, čo spravil tento chudobný muž a poriadne u dohovára, na okamih myslím, že mi bude musieť peniaze vrátiť, no nestalo sa tak. V Sofii hlavnom meste nájdete ešte cesty bez asfaltu. Pozor na vodičov, lebo jazdia horšie ako v Bratislave. Ja si tak vykračujem po chodníku, no musím veľmi zrýchliť krok, keď sa na mňa valí auto a trúbi. Po ľahkom občerstvení sa vraciame naspäť na Slovensko a vo mne zostávajú pekné spomienky, ako som prvý krát stretol medveďa v Bulharsku. Bolo to prvé a veľmi poučné stretnutie, nakoľko mi už viac krát pomohlo, keď so ho stretol na Slovensku.

 

 

Mrg. Peter Lakata

10.4.2014